Láska neláskavá

1. února 2013 v 14:02 | Anairda15 |  Príbehy
Asi pred rokom sme mali na domácu úlohu zo slohu napísať príbeh podľa predlohy denníka. No a ja som napísala toto. Snáď sa bude páčiť. Usmívající se

Láska neláskavá



"Dobré ráno," pozdravil som svojich kolegov v práci. Sadol som si na stoličku, na ktorej sedávam už dobrých osem rokov. Nebavilo ma to tu. Tie znechutené pohľady kolegov, tie šedé steny a hlavne táto práca. Už od začiatku som vedel, že toto nie je nič pre mňa. Ale doba je tvrdá a peňazí málo. "Fúú," vzdychol som si.

TRESK!

Tresknutie dverami ma prebudilo. Nahnevane som sa otočil. Mal som chuť začať vrieskať na toho idiota, čo treskol dverami, ale potom som ju zbadal. Ženu môjho života.

Plavé vlasy jej padali v ťažkých vlnách až po pás. Pozerala sa na mňa krásnymi hnedými očami, mala jemné črty tváre. Nádhera. Vyzerala ako anjel. Musel som vyzerať ako idiot, pretože som pravdepodobne slintal. Nevadilo mi to.

Prebudil ma až jej medový hlas. "Dobrý deň, je toto oddelenie manažmenu?" spýtala sa. "Dnes tu mám mať pohovor." Jej hlas bol tichý a ľúbezný.

"Áno," zamrmlali moji kolegovia.

Usmiala sa a pokračovala. Celý deň som nemyslel na nič iné, len na ňu.

Bolo to 23. apríla. Tento deň si navždy zapamätám. Bol to deň, kedy do môjho života vstúpilo šťastie...

*-*-*-*-*

Na druhý deň som sa ju odvážil osloviť. "Dobrý deň, volám sa Karol. Vy tu asi budete odteraz pracovať," povedal som roztraseným hlasom, za ktorý som sa v tej chvíli začal preklínať.

"Áno," odpovedala s úsmevom na perách - vyzerala anjelky, pomyslel som si, "budem." Potom sme sa rozprávali asi desať minút, ale mne to pripadalo ako večnosť. Väčšinou sa pýtala ona, ja som sa zmohol len na prikyvovanie alebo na krátke vety. Bola veľmi milá.

Mal som pocit, že sa jej páčim. Nič viac nebolo treba. Ihneď som jej kúpil kyticu ruží a pozval som ju do kina. Moje pozvanie prijala. Veľmi som sa tešil, že sa s ňou stretnem. Bol som trochu nervózny, ale v jej spoločnosti som sa cítil uvoľnene. Strávili sme spolu nádherné chvíle.

Neskôr som ju pozval ku mne domov. Pili sme víno a debatovali sme. Bol to nádherný večer. Takýto večer som ešte v živote nezažil. Najhoršie bolo rozlúčiť sa. Najhoršie bolo rozlúčiť sa. Chcel som ju mať pri sebe už navždy.

Každý deň som sa tešil z jej prítomnosti.

Už po štyroch týždňnoch som sa jej odvížil opýtať: "Vezmeš si ma?" Čakal som, že povie nie, veď sme sa poznali len krátko a ja sám som nemal tušenia, čo ma to napadlo, ale...

"Áno!" vykríkla a objala ma.

Moje srdce tlieskalo od radosti. Nemohol som tomu uveriť. Chcel som svadbu čo najskôr, a tak sa aj stalo.

Zobrali sme sa o dva týždne. Bola to prekrásna svadba, aj keď nebola veľkolepá. Hlavne, že som si bral ženu môjho života...

Ibaže...

*-*-*-*-*

"To ako si mi vyprala tú košeľu?!" skríkol aom na svoju manželku.

"Normálne, tak ako vždy," povedala so slzami v očiach. Otočila sa a zavolala svojím kamarátkam z mesta. O pol hodiny už bola vyparádená a odišla von. Mals om obrovské nervy. Skoro každý deň chodila von a o mňa sa vôbec nestarala. Keď prišla späť, všetko som jej to vykričal do tváre. Odišla k mame.

Prešlo už niekoľko dní a ona nevolala. Bol som veľmi smutný. Chcel som ju vidieť a počuť jej hlas. Zavolala. Veľmi som sa potešil. No po pár dňoch to bolo zas to isté.

Začal som ju zaúčať. Učil aom ju prať, žehliť, variť a ako sa má správať, keď jej zavolá cudzí muž. Nechcel som, aby sa stretávala s inými mužmi. Nechcel som si to priznať, ale žiarlil som. Ona to aj napriek mojím zákazom naďalej robila. Veľakrát som ju musel upozorňpvať. Často sme sa hádali. Jednoducho naše manželstvo bola jedna veľká katastrofa.

Zase odišla k mame. Po nejakom čase zo mňa opadol hnev. Cítil som potrebu ju vidieť. V tej chvíli som si uvedomil všetky svoje chyby. Hlavná bola žiarlivosť. Chcel som ju vlastniť. Bál som sa, že ma opustí, preto som ju vždy držal doma. Chcel som z nej urobiť žienku domácu. Teraz už nechcem. Teraz ju už chcem len vidieť a počuť. Odteraz sa všetko zmení.

Zavolal som jej a povedal: "Prepáč."

Začala plakať a ja s ňou. Keď sme sa stretli, padli sme si do náručia...

"Ahoj, volám sa karol. Ty si asi Valentína."

Usmiala sa a prikývla. "Rada ťa spoznávam. Nezájdeme do kina?"

KONIEC
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | 1. února 2013 v 16:23 | Reagovat

Je to moc hezký :-)

2 Ana "Knihofil18" Syringa Ana "Knihofil18" Syringa | Web | 1. února 2013 v 17:14 | Reagovat

Určite ti to dopadlo lepšie ako mne. :D

3 Sajmon Sajmon | 3. února 2013 v 14:02 | Reagovat

Moc pěkné :D

4 Lily "Aravis" Starfall Lily "Aravis" Starfall | Web | 3. února 2013 v 18:45 | Reagovat

Musel som vyzerať ako idiot, pretože som pravdepodobne slintal. Nevadilo mi to.
:D :D Odpadla jsem :D
Nádherná povídka ;)

5 anairda15 anairda15 | 5. února 2013 v 15:29 | Reagovat

Ďakuje pekne za pochvaly, ale mne sa to až také super nezdá, keď si to teraz po roku znovu čítam. Má to veľa chýb :-D

6 lilliinka lilliinka | E-mail | Web | 6. února 2013 v 9:55 | Reagovat

Myslím, že je to hodně hezky napsané, takové romantické a se šťastným konecem, áá při tomhle na chyby opravdu nekoukám:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama