Pes a ja: 1. kapitola

2. prosince 2012 v 18:41 | Anairda15 |  Pes a ja

1. kapitola


,,Počkaj, neťahaj," kričala som na môjho neposedného psa, ktorý sa asi už po tisíci raz rozhodol znovu rozbehnúť za okoloidúcim. Nechápala som, prečo ho to ešte stále baví.

Vonku sme už hodinu a jeho jedinou zábavkou je naháňačka s bezmocnými ľuďmi, ktorí výskajú od strachu pred stokilovým psiskom, ktorý rýchlosťou 25 km/h beží im v ústreti. A ja za ním prekonávam bežecké rekordy , mám pocit že už dávno som prekonala Usaina Boltta.

Moje lýtka sú pevnejšie ako lýtka nejakého športovca. A to naozaj nežartujem. Veď prednastavte si každodenné prechádzky s takýmto hebedom, ktorého koníčkom je utekanie za každým lístkom na zemi, ktorý urobí milimetrový pohyb. Takže nielenže mám vypracované lýtka, ale aj svaly na rukách, ktoré každú minútu pevne držia povraz aby sa Danny neutrhol.

Iný človek by to už od začiatku vzdal. Hodil by remienok na zem a utekal od tohto psa čo najďalej, ale to by musel utekať veľmi rýchlo, lebo toto hebedo je oveľa rýchlejšie. Ono beží rýchlosťou 30 km/h a vy? Možno takých 15 km/h. Takže kto by vyhral?

Ale máte ešte jednu nevýhodu - ste po polhodinovej prechádzke s ním, takže vaša rýchlosť sa týmto rapídne zmenší, a vy skončite na zemi so psím jazykom v uchu, lebo on si myslí, že z ním hráte naháňačku.

Verte už som to aj ja skúšala. A už aj viete ako to skončilo.

,,ÁAAAAAA, STOJ! Nevidíš, že nestíham? STOJ, už na teba nebudem vrieskať. Zastaň, inak ťa vyšmarím na ulicu."

V tom momentu zastal. S úžasom som pozerala na tento jav predo mnou. Čo sa s ním stalo, žeby som našla zaklínajúcu formulku.

Usmiala som sa, a podišla som k nemu, aby som ho pohladila. Doslovne som videla jeho blažený pohľad, akoby bol na seba hrdý. Znovu ma to prinútilo usmiať sa. Možno som ho fakt zakliala.

Naklonila som sa k nemu a do jeho ucha zašepkala: ,,Dobrý psík, takto sa mi to páč. Vidíš ak budeš počúvať, budeme spolu vychádzať."

Pozrela na mňa tým blaženým pohľadom, na chvíľu som si myslela, že mi rozumie, ale on sa otočil ku mne iba aby ma oblízal tým svojím uslintaným jazykom. ,,Fuj!" Pozrela som sa naňho karhavým pohľadom, ale aj tak som ho pohladila za uchom. ,,No a teraz ideme domov."

Keď som sa postavila, uvidela som ľudí ako sa na mňa s údivom pozerajú. Isto si mysleli, že som šialená, keď sa takto rozprávam so psom. No mne to bolo fuk, teraz som bola hrdá na svojho psa a na jeho pokrok. Konečne ma počúval . Zase ten pohrávajúci sa úsmev na tvári.

Prečo som taká šťastná? Veď pes by mal počúvať svojho pána vždy, ale u mňa to bol sviatok. Asi som ho až veľmi pochválila môjho psa, lebo vtom sa znovu rozbehol za paňou a nákupnými taškami. Už som vedela, že bude zle.

Danny sa rozbehol ku pani takou rýchlosťou, že som nevedela zistiť, či pani vyhodila tašky od strachu sama, alebo jej k tomu pomohol Danny.

Ihneď som pribehla pomôcť s nakladaním tovaru do tašky a pritom som karhala Dannyho, no on ma nevnímal, nos mal zaborený v slanine a vychutnával si jej vôňu.

,,To je fuj," karhala som ho ako malé dieťa. No on sa na mňa pozrel posmešným pohľadom a ďalej oňuchával delikatesy. Vedela som, že hovoriť Dannymu na slaninu fuj, nepomôže. Veď ani mňa by neodtrhli od slaniny slovom fuj.

,,Prepáčte, neviem ako by som vám mohla vynahradiť túto škodu. Mám vám zaplatiť alebo isť po nový nákup," povedala som jedným dychom a dodala: "Nikdy sa mi to ešte nestalo, aby môj pes niekomu vytrhol nákup z ruky."

Tak fajn, už sa to stalo, ale táto pani by o tom nemusela vedieť. Aspoň urobím na ňu dojem a z Dannyho poslušného psíka, ktorým asi nikdy nebude.

Myslela som si, že táto veta na pani zaberie. No ona len neveriacky krútila hlavou a karhala ma, ako každý druhý občan nášho mesta.

,,Mala by si byť prísnejšia na svojho psa, naučiť ho nejakým pravidlám. Nemôže takto vyskakovať na okoloidúcich, to sa nepatrí..."

Bla, bla, bla... Toto som už niekde počula - a nie raz. Veď stáva sa mi to už tak často, že už sa pri tom necítim ani trápne. Ráno z tým začne otec a večer končí mama.

,,Prepáčte, snažím sa o to každý deň naučiť ho nejakým pravidlám, ale je to dosť ťažké, nebojte sa už sa to nikdy nestane."

Áno, nikdy, nikdy viac sa to už nestane. Smiala som sa nad touto vetou, ktorú som musela povedať pre pokoj tejto pani. Po zbalení tovaru bola veľmi ústretová. Dohodli sme sa iba na kúpe novej slaniny, ktorá po olizovaní Dannym nebola možná na využitie. V podstate už vôbec nebola.
Bola som rada, že sa môžem konečne spokojne vybrať domov do pohodlia. Ale vtom...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 knihofil18 knihofil18 | Web | 2. prosince 2012 v 21:05 | Reagovat

Hm... bolo to zlaté čítanie. Presne, ako som predpokladala. Oddychovka. S takým psom tvoja postava naozaj nevyhrala. Mimochodom, aké má meno tvoja postava? :D Lebo si nepísala ani v anotácii a ani v kapitole to nebolo.
K tým rýchlostiam mám isté výhrady. Dalo by sa to napísať aj krajšie - napr.: "Bežal tak prýchlo, až sa zo sveta stala jedna veľká sivá machuľa. Všetko sa zlialo do jedného celku a potom mal problém vyhýbať sa okoloidúcim... atď"
Tvoja postava vyzerá zatiaľ sympaticky, už len to nepokašli. :)
Ten koniec bola parádne ukončený. Musím premýšľať, čo sa stane. Teším sa na ďalšiu kapitolu.

2 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | 3. prosince 2012 v 14:49 | Reagovat

dobrý... zajímavý.. á mám doma takový psy 2. Radši s nimi moc ven nechodím a už vůbec ne v téhle zimě... :D Bude i další kapitola že jo?? :D

3 anairda15 anairda15 | Web | 6. prosince 2012 v 16:17 | Reagovat

[1]: Diki za pochvalu :-D Meno postavy sa dozvieš, až trošku neskôr. Teraz to nepovažujem za postatné. A ta rychlost, chcem aby sa čitatelia naučili fyziku :-D   Ale budem sa snažiť napísať to aj obrazne. A aj ja dúfam že to nepokašlem. :-D

4 anairda15 anairda15 | Web | 6. prosince 2012 v 16:20 | Reagovat

[2]: Jeej. Aj ja by som chcela mať doma psa,ale bývam v bytovke a rodičia mi nechcú dovoliť psa. Nechávam sa inšpirovať psom mojej sesternici, ktorý je na rozdiel od tohto psa oveľa menší. Ale tiež je veľmi hravý. A ďalšia kapitola bude. :-)

5 Ana "Knihofil18" Syringa Ana "Knihofil18" Syringa | Web | 6. prosince 2012 v 17:39 | Reagovat

[3]: Tss... že fyzika. :D Obrezné pomenovania sú tisíckrát lepšie.
Meno? V tomto s tebou nesúhlasím. Meno postavy je dôležité. Napr. menom som charakterizovala svoje postavy (Napr. Cassidy znamená "kučeravá" a tá postava má naozaj kučeravé vlasy).

6 janinqqa_mucq janinqqa_mucq | 6. prosince 2012 v 17:46 | Reagovat

Hezu..... :-D  8-)  8-)  8-)  :D  :-)  ;-)  :-)  :-)  :-P  :-P  :D

7 Aravis Aravis | E-mail | Web | 6. prosince 2012 v 18:28 | Reagovat

Já teda psy moc nemusím... ale tenhle se mi zdá takový zlatý :))
Nádherná povídka, jak řekla Ana, taková oddychovka. Jen mě zatraceně zajímá konec té poslední věty.... O_O :D

8 Leome Leome | Web | 6. srpna 2013 v 8:30 | Reagovat

Musím říct, že jsem se od začátku smála - 100kilový pes, běžící rychlosti 25km/h se mnou závěsu a takto jsem pokořila Bolta :-)

9 Leome Leome | Web | 6. srpna 2013 v 8:37 | Reagovat

Ten pes je labrador? A má sto kilo? Nějaký obézní... XD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama